Asi najlepšie by ich partnerstvo vyjadrila vďačnosť, že sa našli. Keď mali deti 9 a 11 rokov, Tereza si uvedomila, že muža po svojom boku nepozná, hoci je skvelý otec. Roky si neprejavovali nežnosť, Marián bol k ostatným ústretový a výrečný, doma unavený a strohý. Na opakované naliehanie o spoločnej návšteve odborníka nechcel počuť. Má vraj ísť sama, lebo ona má problém. Tereza sa preto rozhodla nastúpiť do zamestnania.
Tereza a Marián začali spolu chodiť ešte na strednej. Nemali veľa skúseností so vzťahmi, ale nič im nechýbalo. Vedeli si predstaviť iba spoločný vzťah, rozumeli si v hodnotách, podporovali sa a aj keď neboli nikdy bláznivo zamilovaní, bolo im dobre. Asi najlepšie by ich partnerstvo vyjadrila vďačnosť, že sa našli.
Vždy keď prišla ďalšia etapa života - zamestnanie, kúpa bytu, svadba, deti - šlo to prirodzene. Zhodli sa a úprimne si povedali, že sú radi, že nemajú zásadné konflikty. Nedokázali pochopiť, prečo sa dávajú dokopy ľudia, len aby sa po chvíli rozišli, či rozviedli.
Tereza zapochybovala iba raz - keď ju Marián v 22 rokoch požiadal o ruku. S pochybnosťami sa zverila kamarátkam, mame, dokonca kňazovi, hoci do kostola chodila iba príležitostne. Všetci jej jednoznačne povedali, že pochybnosti sú normálne, veď spolu manželia prežijú celý život. Každý jej však svojimi slovami povedal, že ak má niekto taký harmonický a dlhodobý vzťah, tak niet o čom rozmýšľať.
Jej otec bol jediný, ktorý jej povedal, že sa nemá ponáhľať. Osamotený hlas ale nevypočula, zdalo sa jej, že je úplne zbytočný risk nepristúpiť na sobáš. Navyše už vlastne spontánne povedala Mariánovi áno a prišlo jej nefér to začať teraz komplikovať. Ich vzťah vždy stál na tom, že vedeli kedy druhému ustúpiť, kedy dať prednosť im dvom pred ostatnými a to im dávalo silu. Deň pred svadbou sa Tereza potichu zrútila, zatiaľ čo niektoré kamarátky jej rovnako potichu závideli. Vôbec nerozumela, čo sa s ňou deje. Nakoniec úzkosť rozdýchala bez toho, aby o nej niekto vedel a vydala sa za svojho životného partnera.
Svadba pre nich nebola iba “papier”. Cítili sa sebavedomejšie, plánovali spoločnú budúcnosť, prišli deti, Marián bol skvelý rodinný typ, ktorý každé rozhodnutie podriaďoval rodine. Keď videli vo svojom okolí rozpadnuté vzťahy, single spolužiakov, nevery a násilie, iba ich to utvrdilo, že ich rodina je pevný základ. Tereza preto nerozumela, prečo sa cíti taká sama a prečo jej fantázia rozchodu dáva zvláštny pocit slobody. Už rok a pol po svadbe otvorila s Mariánom rozhovor na tému, že sa veci dejú skôr podľa neho, že sa u nich vytratila intimita, že o nej skoro nič nevie. Marián jej vždy milo a slušne vysvetlil, že to je normálne, že podstatné je že on nepije a je jej verný, že veľmi veľa pracuje, aby mohli mať dom a zázemie. A že je normálne, že ak zarába, občas bude mať v niektorých rozhodnutiach posledné slovo.
Keď mali ich deti 8 a 10 rokov, Tereza si uvedomila, že muža po svojom boku nepozná, hoci je skvelý otec. Roky si neprejavovali nežnosť, nemali spoločný cieľ. Marián bol k ostatným ústretový a výrečný, doma unavený a strohý. Na opakované naliehanie o spoločnej návšteve odborníka nechcel počuť. Má vraj ísť sama, lebo ona má problém. A že vyhrážať sa rozvodom manželovi ako je on, nie je normálne.
Tereza si však uvedomovala, že pije tajne v noci fľašu vína denne, a berie prášky na spanie. Prišlo jej že žije zlý sen, ktorý nedokáže nikomu vysvetliť. Jediný, kto ju vypočul bol jej otec, ktorý síce potvrdil, že manželstvo sa po čase mení, ale že základ je navzájom sa vypočuť, spoločne rásť a rešpektovať ak sa jeden z partnerov mení. Potvrdil jej, že nie je v poriadku ak sa cíti sama a nevďačná. Že nie je v poriadku, ak partner má pocit, že všetko čo bolo treba vo vzťahu už dal a zvyšok života pôjde na “autopilot”.
Tereza sa rozhodla nastúpiť do zamestnania. Cítila sa, akoby sa nadýchla čerstvého vzduchu. Keď kolegyne robili negatívne narážky na svojich partnerov, nezabudli pripomenúť, ako si Tereza dobre vybrala. Paradoxne, až teraz si uvedomovala ten kontrast, tú izoláciu v ktorej žila - keď sa k nej iní muži správali so záujmom, keď sa jej nové kamarátky zaujímali o jej pocity. Vyhľadala psychológa, kde dostala uistenie, že takáto situácia nie je zdravotne ani psychicky dlhodobo udržateľná.
Tereza teda rezervovala úvodné stretnutie pre sprevádzanie páru. Tereza Mariánovi vysvetlila ako veľmi trpí, že je zmätená zo všetkého čo si v poslednej dobe uvedomila, ale že chce dať šancu aby sa navzájom vypočuli a vzťah nanovo vybudovali. Marián na ňom potvrdil, že on problém vo vzťahu nemá a že Tereza sa potrebuje dať do poriadku, lebo on a deti ju potrebujú funkčnú.
Tereza mu na treťom stretnutí oznámila, že ona sa nevie “opraviť” a že sa chce rozviesť. Rozochvene mu vysvetlila, že sa zaľúbila do kolegu, ale že nevie, či s ním chce byť. Nedokáže však zabudnúť na rešpekt a záujem, s ktorým sa k nej správa. Marián ju prekvapil, keď jej nahnevaný povedal, že on sa tiež dávno zaľúbil do inej ženy, príležitostne sa s ňou stretáva, ale že by nikdy neohrozil rodinu rozvodom.
Tereza a Marián začali na svojom vzťahu pracovať neskoro. Po niekoľkých sedeniach bolo jasné, že zranenia, odcudzenie zašli veľmi ďaleko. Nedokázali si navzájom uznať skoro žiadne pocity, potreby, zranenia - nedokázali ich vnímať inak ako výčitku, na ktorú boli desiatky príkladov, kedy bolo naopak ublížené im. Stretnutia sa nakoniec zamerali na to, ako od seba odísť a čo najmenej ublížiť deťom a sebe navzájom.
Atmosféra sa zmenila, keď rozoberali svoje obavy ohľadom rozchodu, obaja mali veľa otázok ohľadom detí. Paradoxne, to ich po dlhej dobe zblížilo ako priateľov, videli, že napriek všetkému, majú podobné pochybnosti a ciele. Marián sa s rozchodom nikdy úplne nezmieril, ale už ani on nevidel inú možnosť.
Najťažšie bolo pripraviť sa na to, ako rozchod oznámiť deťom. Veľa plakali, občas prišiel hnev a bezmocnosť, ale dokázali sa neobviňovať a sústrediť sa na to, že nikdy neprestanú byť rodičia. Keď si naplánovali starostlivosť o deti, bývanie, financie a dohodli sa na rozvode, oznámili to aj deťom. Prišla úľava a nasledujúce mesiace aj smútok, zmierenie a neistota. V nasledujúcom roku sa ešte trikrát prišli poradiť, keď im niečo v nastavení nového života nefungovalo, vždy však našli v bezpečnom prostredí prijateľné riešenie.
Obaja sa rozhodli ďalej pracovať s psychológmi individuálne, nechceli vstúpiť do nových vzťahov a nových životov nerozvážne. Potrebovali si tiež zahojiť mnohé “únavové zlomeniny”, ktoré im ich vzťah priniesol. Deti dostali podporu v hrovej terapii, aby dokázali spracovat zmeny, ktoré priniesol rozchod. Tiež sa potrebovali naučiť sa žiť tak, aby boli dobrým príkladom pre svoje deti a aby ich životy boli dlhodobo udržateľné.