Text: Hranice – korene vzťahu s Janou Zemandl

Aby sme mohli budovať zdravé a naplnené vzťahy, potrebujeme začať pri sebe. Ako si stanovovať hranice bez pocitu viny? Prečo je sebaláska základom každej lásky? A ako rozpoznať, keď sa vo vzťahu strácame?

S psychologičkou Janou Zemandl sme sa rozprávali o tom, prečo je dôležité vedieť povedať „dosť“, ako si stanoviť hranice bez pocitu viny a prečo skutočná láska začína pri nás samotných.

Prečo sú osobné hranice dôležité a akú úlohu hrá sebaláska pri ich stanovovaní?

Predstav si, že si záhrada. Ak by si nemala plot, ktokoľvek by mohol vojsť, pošliapať kvety, zasadiť, čo chce, a odniesť si všetko, čo sa mu zapáči. Časom by záhrada stratila svoju krásu, aj silu. Podobne fungujú osobné hranice – sú pomyselným plotom, ktorý nás chráni. Našu energiu, emócie, sny a hodnoty.

Hranice sú miesto stretnutia

Často sa stretávam s predstavou, že mať  hranice znamená byť tvrdý, uzavretý či egoistický. V skutočnosti sú hranice skôr ako brána, cez ktorú vpúšťame iba to, čo je pre nás bezpečné a zdravé. Hranice nie sú o krutosti a odmietaní. Hranice sú o tom, že ponúknem iným miesto, kde sa vieme stretnúť. S niekým prehodíme pár slov stojac pri bráne, niekoho si chceme držať za plotom tej vzácnej záhrady, iného pozveme dnu. No nenechám ho šliapať po ružiach, ale ponúknem mu, kde môže stáť aby cítil ich omamnú vôňu.

Sebaláska ako základ pevných hraníc

Aby sme si dokázali stanoviť hranice, potrebujeme niečo veľmi dôležité – mať rád samého seba. Neznamená to nerealistické predstavy o vlastnej výnimočnosti, ale hlboké uvedomenie si vlastnej hodnoty. Akceptovanie samého seba. Láskavosť voči sebe v rôznych situáciách. Vnímavosť voči sebe. Vnímavosť je predpokladom toho, že vieme rozpoznať, kedy nás niečo vyčerpáva, kedy nám niečo ubližuje, kedy je čas povedať „dosť”, ale aj kedy je čas povedať „áno”.

Často sa bojíme nevyhovieť iným alebo povedať svoj názor zo strachu, že niekoho sklameme. No práve v momente, keď sa rozhodneme rešpektovať aj seba, dávame druhým príležitosť vidieť našu skutočnú hodnotu.

Ako začať?

Ak sme doteraz nekládli dôraz na svoje hranice, možno nevieme kde vlastne začať. Tu je niekoľko tipov, ktoré môžu pomôcť:

1. Všímajme si svoje prežívanie – Ak sa pri niektorých situáciách cítime frustrovaní alebo vyčerpaní, je to signál, že hranice už prekročené boli.
2. Začnime malými „nie” – Skúste povedať „nie” na drobnosti, ako je napríklad niečo malé v domácnosti, čo robím každý deň, ale dnes si dovolím to nespraviť.
3. Komunikujme jasne a s rešpektom – Hranice neznamenajú agresiu. Vyjadrite pokojne a pevne čo chceme a ponúknime alternatívu. Napríklad: „Teraz potrebujem čas pre seba, môžeme sa porozprávať o hodinu?”
4. Nebojme sa pocitu viny – Je normálne, že nás môže trápiť, že sme niekomu nevyhoveli. Znamená to, že sú pre nás dôležití. Pripomeňme si, však, že naše potreby sú dôležité rovnako a iste sa nám podarí nájsť riešenie, ktoré zohľadňuje primerane oboch.
5. Buďme dôslední – Ak raz nastavíme hranice, dodržme ich. Ľudia si rýchlo zvyknú na to, ako s nami môžu zaobchádzať.

Ako sebaláska pomáha definovať a udržiavať zdravé hranice vo vzťahoch?

Vzťahy sú nádherným prepojením dvoch svetov. No ak sa v nich postupne strácame, prestávame cítiť, kde končíme my a kde začína ten druhý. Hranice zabezpečujú kontakt so sebou samým. Lebo len keď som v kontakte so sebou samým, viem byť v skutočnom kontakte s druhým.

Ako rozpoznať, že vo vzťahu presahujeme svoje hranice na úkor vlastnej pohody?

Predstavme si, že máme batoh. Každý deň doň vkladáme svoje starosti, očakávania druhých, povinnosti, ktoré ste prijali zo strachu, že niekoho sklameme. Zo začiatku sa zdá, že ho unesieme. Ale postupne sa batoh plní, je ťažší, začína nás bolieť chrbát. Až jedného dňa si uvedomíme, že sa pod tou váhou sotva hýbeme.

Takto presne vyzerá prekračovanie vlastných hraníc. Nenastáva zo dňa na deň – je to pomalý proces, v ktorom dávame viac, než si môžeme dovoliť, až kým neostaneme vyčerpaní.

Ako spoznať, že je náš batoh už príliš plný?

• Sme unavení, aj keď sme si fyzicky oddýchli. Psychická únava je často znakom toho, že dávame príliš veľa energie smerom von a málo sebe.
• Začíname cítiť frustráciu alebo tichú zlosť. Keď v sebe potláčame potreby, skôr či neskôr sa to prejaví hnevom – voči druhým alebo sebe.
• Máme pocit, že sme vo vzťahu „menší”. Ak sa neustále prispôsobujeme a bojíme sa vyjadriť svoje potreby, pretože by to mohlo narušiť harmóniu, pravdepodobne sme sa stratili v snahe byť pre druhého dostatočný.
• Naša intuícia nám hovorí, že niečo nie je v poriadku. Naše telo a myseľ vedia, kedy niečo nie je správne. Ak máme pocit, že sa dusíme alebo strácame seba, je čas zastaviť sa a zamyslieť.

” Hranice nie sú o tom, aby sme si stavali múry – sú o tom, aby sme si dovolili dýchať.”

Môže mať človek bez sebalásky problém povedať „nie”?

Predstavme si dieťa, ktoré túži po láske. Snaží sa byť dobré, neprotestuje, plní očakávania dospelých, pretože verí, že len tak si zaslúži pozornosť a prijatie. Mnohí z nás takéto dieťa stále nosia v sebe. Keď nemáme dostatok bezpečia, istoty, sebalásky a sebadôvery, môžeme sa báť povedať „nie”, pretože sa podvedome obávame, že tým stratíme lásku. Myslíme si, že ak nevyhovieme, budeme menej hodnotní, menej potrební. Nemilovaní.

Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí majú nízke sebavedomie, častejšie trpia niečím čo by sme nazvali „prílišná ústretovosť”. To znamená, že namiesto toho, aby sme chránili vlastné potreby, sa snažíme vyhovieť druhým, často aj na úkor seba. Povedať „nie” však nie je odmietnutie vzťahu. Je to prijatie seba samého. Je to hľadanie svojho miesta v našom vzťahu. Je to hľadanie miesta stretnutia, ktoré zohľadňuje nás oboch.

Keď sa naučíme odmietnuť to, čo nám nevyhovuje, vytvárame priestor pre to, čo nám prospieva. Čo pristane naším vzťahom. Sebaláska nás učí, že aj keď niekoho sklameme, stále sme hodní lásky. Pretože skutočné vzťahy nie sú založené na bezhraničnom dávaní, ale na vzájomnom rešpekte.

Ako naučiť partnera rešpektovať naše potreby a hranice bez pocitu viny?

Mnohí z nás si myslia, že ak nastavíme hranice, ublížime druhým. Hranice ale naopak sú o ochránení vzťahu. Ak chceme, aby náš partner rešpektoval hranice, musíme si ich sami najskôr dovoliť cítiť a sami rešpektovať. Mnohí si v snahe vyhovieť iným ani nedovolíme dostatočne cítiť, čo nás bolí a čo robí radosť. Mali by sme si dovoliť rešpektovať samých seba a považovať sa za rovnako dôležitých ako je partner.

Ako to urobiť bez pocitu viny?

1. Komunikujme pokojne, ale pevne. Namiesto toho, aby sme partnerovi hovorili, čo robí zle, skúsme sa sústrediť na to, čo potrebujete. Napríklad: „Cítim sa vyčerpaná, keď neviem, kedy budem mať čas pre seba. Potrebujem, aby sme sa o tom dohodli.”
2. Nenechajme sa zmanipulovať pocitom viny. Ak druhý človek reaguje hnevom alebo výčitkami, neznamená to, že robíme niečo nesprávne. Znamená to len, že sa učí, kde sú vaše hranice. Môže sa mu to nepáčiť.
3. Ukážme, že rešpektujeme hranice aj my. Ak chceme, aby náš partner rešpektoval nás, musíme to isté urobiť pre neho. Rešpekt je vzájomná cesta.
4. Neospravedlňujme sa za svoje potreby. Potrebovať priestor, čas či emocionálnu podporu nie je sebecké. Je to nevyhnutné pre zdravý vzťah.
5. Ak pociťujeme vinu, potvrďme samým sebe, že je v poriadku cítiť v tejto situácii vinu.

Hranice nie sú o trestaní druhých – sú o tom, aby sme sa vo vzťahu cítili autenticky, bezpečne a slobodne zároveň.

Aké sú prvé kroky na zlepšenie vzťahu k sebe, aby sme vedeli stanoviť zdravé hranice?

1. Uvedomiť si, že hranice chránia naše vzťahy a umožňujú druhým stretnúť najlepšiu verziu mňa. Nepreťaženú, oddýchnutú, postaranú. Moje pocity a potreby sú rovnako dôležité ako pocity iných.

2. Začať malými krokmi. Nemusíme meniť celý svoj život. Skúsme najprv odmietnuť jednu vec, ktorá nás unavuje, alebo si vyhradiť čas pre seba bez pocitu viny.

3. Naučiť sa jasne komunikovať. Namiesto „to je v pohode” skúste povedať „teraz na to nemám kapacitu” a nedodávajme žiadne vysvetlenia, obhajovania sa. Ak pociťujeme vinu, povedzme si v duchu: „Je v poriadku, že teraz cítim vinu”.

4. Praktizovať sebalásku každý deň. Sebaláska nie je len kúpeľ s voňavou sviečkou. Je to každé „nie”, ktoré si dovolíme povedať, a každé „áno”, ktoré dávame sami sebe.

5. Nebáť sa nepohodlia. Keď si začneme nastavovať hranice, niektorí ľudia sa budú cítiť nepríjemne. To neznamená, že robíme niečo zlé. Znamená to, že sa učíme milovať sami seba a učíme iných vidieť nás takých, akí sme. Laskyhodných a krásnych. Presne takých, akí sme.

Keď si dovolíme milovať seba, učíme druhých, ako nás majú milovať.

Hranice a sebaláska sú dve strany jednej mince. Ak si dovolíme vidieť a chrániť seba, učíme aj druhých, že rešpekt je základom zdravého vzťahu. A keď si konečne dovolíme dýchať, zistíme, že vzťah a láska môže byť miestom, kde sme skutočne sami sebou. Naše vzťahy nadobudnú hlbší a plnší rozmer. A to nám všetkým želám.

Rozhovor o hraniciach so psychologičkou a spoluautorkou úspešnej knihy “Psychológia pre milujúcich rodičov” – Janou Zemandl z Rodinná psychológia pre MALINNA.

‍