Pre väčšinu detí je škôlka situácia prekročenia zóny svojho komfortu. Učenie sa novým veciam, rast. rast u detí prebieha kyvadlovo. Vyhupne sa do výkonu a na druhej strane sa kyvadlo vráti často až do vývinovo nižšieho správania.
Čo to znamená?
Že v škôlke, bez ohľadu na to, či je jedna slza, alebo sĺz veľa, sa dieťa prekonáva. Je exponované situáciam, ktoré sú stresujúce. Primeraný stres je v poriadku, síce trochu bolí, ale motivuje, učí.❕
U detí to znamená, že s osvojením si vývinovo vyššieho strávania sa aktivuje potreba vývinovo nižšieho. Čo to znamená? Že “veľký chlapec”, ktorý zvláda škôlku, prekúsne nepohodu novosti a prisposobenia sa, či už so slzami, alebo bez, bude zároveň doma šušlať a štvornožkovať, možno si pýtať mamine mliečko aj dávno po odstávke, alebo fľašku, či cumlík. Je to v poriadku. Potrebuje sa uistiť, že tým, že je už veľký nestráca bezpečie, zázemie. Súčasťou podpory rastu je, že im naplníme regresnú potrebu. Čiže pomenujem, čo vidím:
⚪️Chceš byť znova moje malé bábo (pritúlime).
⚪️Potrebuješ aby som ťa kŕmila (a nakŕmim).
⚪️Cítiš sa ako moje malé bábätko, ktoré sa nevie ešte ani obliecť (a oblečiem).
🤍Túlte, kŕmte, mojkajte, obliekajte koľko potrebuje.
❕Zdravé dieťa túži rásť, učiť sa, vzďaľovať sa. To mu pripomínať nemusíte, ani ho to učiť. Lebo dieťa, ktoré sa cíti v bezpečí, exploruje svet, učí sa, tvorí.Najviac im v raste pomôžete, ak dosýtite regresnú potrebu.
Potrebu, ktorá je vývinovo nižšia a k tomuto veku nepatrí.
Budú sa tak cítiť v bezpečí a môžu rásť. A pomôžete adaptácii. Umožníe im byť doma slabí a zraniteľní, aby mohli byť v škôlke silní a veľkí.
Plač je normálny, znamená, že opúšťam niekoho, koho mám rada.
❕Experimentálne sa už u 18 mesačných detí potvrdilo, že tie, ktoré prejavujú protest, plač pri odchode mamy majú voči nej bezpečné puto, väčšiu dôveru oproti tým, ktoré neplačú. Nie, nemusíte sa teraz tí, ktorých dieťa neplače ráno pred bránami škôlky cítiť tak, že máte s dieťaťom zlý vzťah. Vystupujú tu mnohé iné premenné, ale v princípe je tento fakt mnohokrát potvrdený. Už teda vieme, že slzy k lúčeniu patria, ale čo s nimi? To, čo s každou inou emóciou.
🌸Pomenovať, pomôcť dieťaťu spoznať - “Viem, že to pre teba také iné, byť bezo mňa.”
🌸Nezľahčovať situáciu - “Ále veď to nič nie je”.
🌸Neľutovať dieťa - moje, teda mamine, otcove slzy sú často dôkazom, že dieťa ľutujem, robím z neho bezmocnú obeť. Nie je. Prežíva len situáciu rastu, ktorá bolí (viď minulý post o Regrese)
🌸Vydržať to s dieťaťom - odsmútiť to po večeroch s ním koľko potrebuje, len ho držať a hovoriť “Som tu s tebou”, “Rozumiem ti”, až kým emócia neoslabne
🌸Pomôcť zvládnuť - “Možno je niečo, čo ti pomôže cítiť sa tam príjemnejšie”.
🌸Veriť dieťaťu - dôležitejšie ako slová je tu vnútorné presvedčenie, že to zvládne a že potrápenie sa patrí k rastu
🌸 Zostať empatický, ale pokojný - to je dôkaz, že svet sa nerúca, že to zvládne A čo ak to nezvládne? Čo ak sama pochybujem, či je toľko stresu okolo škôlky v poriadku? Dajte na svoju intuíciu, možno vyhľadajte odbornú pomoc aby ste si to prerozprávali a rozhodli sa. ❕Na Slovensku síce máme luxus troch rokov, ale ani to neznamená, že každé dieťa bude vtedy pripravené vykročiť od mamy. Mám mnohých rodičov, ktorí sa rozhodli vyčkať a nejak to ešte pár mesiacov zvládnuť bez škôlky. Často o tých niekoľko mesiacov mali “iné” dieťa. Každý z nich povedal, stálo to za to. Väčšinou sme však aj na samostatnosti pracovali.
